Montessori pedagogika

„Moja predstava budúcnosti nie sú viac ľudia, ktorí skladajú skúšky, pokým nedostanú vysvedčenie .... ale ľudia, ktorí postupujú z jedného stupňa nezávislosti k vyššiemu pomocou svojej vlastnej aktivity, vlastným úsilím a vôľou, čo predstavuje vnútorný vývin jednotlivca."

(Mária Montessori)

        Montessori pedagogika je viac filozofiou výchovy a vzdelávania ako metódou. Je to komplexný prístup k výchove a vzdelávaniu od narodenia do dospelosti vychádzajúci z experimentálneho pozorovania potrieb detí.
Doktorka Maria Montessori, prvá žena v Taliansku, ktorá ukončila v roku 1896 štúdium medicíny, skúmala spontánne prejavy detí rôzneho veku, z rôzneho sociálneho prostredia a rôznych kultúr na celom svete. S otvoreným srdcom, čistou mysľou a zaujatím vedca neovplyvneného predsudkami dospela k objavom, ktoré boli v rozpore s tradičným vnímaním dieťaťa a ktoré aj ju samú prekvapili. Jej obraz detstva ako najdôležitejšieho obdobia v živote človeka zmenil tradičný pohľad na postavenie dieťaťa v procese výchovy a vzdelávania a stal sa základom novej pedagogickej koncepcie.
 

        Maria Montessori zistila, že všetky deti majú prirodzené sklony k zdokonaľovaniu svojich schopností prostredníctvom činnosti s predmetmi, ktoré nachádzajú vo svojom bezprostrednom okolí a sú nimi silno priťahované. Pozorovala deti pri práci so špeciálnymi pomôckami, ktoré používali spontánne, samostatne, opakovane sa k nim vracali a pracovali s obdivuhodným sústredením. Všimla si, že najspokojnejšie boli, keď sa mohli sústrediť na úlohy, ktoré im umožňovali byť nezávislými. Po ukončení práce boli odpočinuté, šťastné, vnútorne spokojné a plné energie.
 

        Podľa Dr. Montessori sa dieťa „vytvára“ samé, podľa určitých univerzálnych zákonitostí, sledujúc svoj individuálny plán vývinu. Spontánne, na základe vnútorných pohnútok sa rozhoduje pre činnosť, ktorej sa bude venovať. Slobodne zvolená činnosť zamestná jeho ruky a rozvíja jeho myseľ. Zlepšuje sa koordinácia pohybov, zjemňuje sa hrubá a jemná motorika, prehlbuje sa schopnosť sústredenia. Dieťa zažíva úspech, ktorý ho motivuje k ďalšej činnosti. Spokojné dieťa spontánne vyvíja vnútornú disciplínu. V prostredí, ktoré nekladie prekážky prirodzeným potrebám, prejavuje svoje prirodzené vlastnosti ako spontánny záujem o činnosť, poriadkumilovnosť, sústredenosť, snahu o dokonalosť prostredníctvom opakovania cvičení a sebaovládanie.
M. Montessori kládla dôraz spojenie telesnej a duševnej aktivity (celostné učenie). Pohyb umožňuje, aby sa v mozgu spracovali informácie získané z vonkajšieho sveta prostredníctvom zmyslov, v dôsledku čoho vznikajú nové nervové spojenia a nervová sústava dozrieva. Aby bolo učenie úspešné, musí vychádzať z konkrétneho poznania a manipulácie s predmetmi, teda z vlastnej skúsenosti.

"Ruka je nástrojom ducha".

        Práca rúk umožňuje dieťaťu sústrediť sa na činnosť, prostredníctvom ktorej poznáva veci, chápe javy a rozvíja myslenie a reč.
Maria Montessori zdôrazňovala, že od kvality detstva závisí život dospelého človeka. Preto je podľa nej veľmi dôležité, aby malo dieťa pre svoj rozvoj dobré podmienky. Pomoc dospelého spočíva vo vytvorení optimálneho prostredia pre jeho nezávislú činnosť spojenú s výskumom a objavovaním. Dôležité je, aby prostredie, v ktorom deti pracujú, bolo dôsledne pripravené a ponuka k činnosti prišla vo vhodnom čase.
Po rokoch pozorovania a pokusov Maria Montessori vypracovala celý pedagogický systém založený na spontánnej a nezávislej aktivite dieťaťa, ktorá je vyvolaná jeho záujmom o konkrétnu činnosť.